(čítanie na 5 min)
Škandálna myšlienka, no niečo na nej bude. Viem o nej už dlho? Áno. Používam ju? Samozrejme........že nie. Na poslednom prejave som dostal pri hodnotení na prdel. KVôLI ZÁÁÁÁÁÁÁÁVERU. No sklápam uši a poslušne uznávam, oprávnene. Aby toho nebolo málo, po holej mi naložil rovno hosť (ahoj Maťa :-)). K tomu sa ešte dostaneme.
Na programe bol jeden pripravený prejav. Tento raz v mojom podaní. Projekt o mentoringu som poňal netradične. Hral mentora a viedol krátku edukačnú prezentáciu. Sedem minút je krásny dôkaz, že čas je relatívny. Málo na to, aby si podal komplexný pohľad, zároveň dosť, aby vznikli hluché miesta. Pri vzdelávacích prednáškach, či prezentáciach volím prístup "menej je viac". Nechcem zahlcovať množstvom faktov, nik si ich nepamätá. Miesto toho vyberám "tvrdé jadro" a ilustrujem na príkladoch (ideálne ak ich môžeš naozaj odprezentovať na nejakej ukážke). Nie je to z mojej hlavy. Niekedy to niekto múdry niekde povedal a dostalo sa to až ku mne.
Nedávno som si všimol, ako bohapusto vstupujem na pódium, bez štipky profesionality. Bolo to spomenuté aj v minulom príspevku. Trefnými pripomienkami (aspoň dúfam) som tému rozvil. Poukázal prečo na tom záleží a doplnil ukážkami, ako áno a ako nie. Kto ma záujem, vie si záznam pozrieť na Discorte (kanál stretnutia, dostupný všetkým členom klubu).
"Mať prejav je ako prvé rande. Obaja sme v očakávaní. Vy, čo vám budem rozprávať a ja, kto z vás zaspí ako prvý. Ak chcem vašu pozornosť, potrebujem vás zbaliť. Usmievať sa a dať nenápadný prísľub, že po druhom rande, možno niečo bude."
Paralelou medzi prejavom a rande je okrem iného dôležitosť otvorenia a záveru. PREČO? Sú to chvíle, ktoré si ľudia pamätajú najviac. Dáva to zmysel. Keď začneš rozprávať, poslucháč (či pôvabná dievčina, ktorú si konečne pozval von) ešte nevie, či ich unudíš, alebo prinesieš rozptýlenie. Veľa však napovie príchod. Kým vôbec otvoríš ústa. Potom prichádza jadro a.................. dobrá správa.
Ak si uhral solídny úvod, tu je priestor na chyby. Jadro v prejave je relatívne dlhá vec. Nik nečaká, že celý čas budeš plný smiechu a zaujímavostí, ako borec čo zo žirafy vydojí vedro skitlsiek. Ak sa tam občas "blisneš", prepáčia ti aj nudné pasáže. Na čom záleží, je záver. Tam potrebuješ získať pozornosť. Štúdie ohľadom pozornosti a zachovania spomienok ukazujú pozoruhodnú vec. Ak rozprávač ( v akejkoľvek forme od prednášky, po rozprávku na dobrú noc) upútal záverom, mal veľmi pozitívne hodnotenia aj v prípade, že jadro (kvôli výskumom schválne vedené nezáživne) bolo prevažne nudné. Výborne. Vieme PREČO, už ostáva len AKO. A tu som skončil. Radu z vlastnej skúsenosti nedám. Toto mi zatiaľ úplne uniká. Pridám však pár postrehov od múdrejších.
Keď sa nad tým zamyslíš, nie je to zlý nápad. Záver je v primárn krátke zhrnutie hlavných bodov. Preto ak začínaš písanie textu záverom, hneď si tvoríš kostru. K jednotlivým bodom si vieš priradiť čas, ktorý im budeš v prejave venovať. Tým pádom vieš, čo do akej hĺbky spracovať. Ak píšeš záver nakoniec ako ja, budeš mať tendenciu ho len dokopať, ako ja. Chyba. Potrebujeme si natlačiť do hlavy, že na závere záleží.
Okrem zhrnutia tam potrebuješ nejaký bonus. Nečakanú súvislosť, alebo prekvapivý fakt ako bodku. Prívlastky nečakanú a prekvapivý sú na mieste. Má to byť niečo, čo poslucháčom samým od seba nenapadne, ale nie je to od veci. A po piatich hodinách vymýšľania prejavu sa do toho nikomu nechce. Priznávam. Zatiaľ som riešil hlavne verbálne a neverbálne podanie. Ale prišiel čas venovať pozornosť poriadnemu záveru. Posledný počin skončil biedne. Zhrnutiu som venoval jednu vetu a myslím, že nakoniec som ju dokonca zabudol povedať. Poslucháči ostali prekvapení, keď som zrazu z "pódia" jednoducho odišiel. Áno, bola to "facka" (preháňam, aby to znelo dramaticky), ale už bolo na čase. Krásny príklad, ako funguje TM spätná väzba v reále. Nenásilná a motivujúca.
príspevkom Ti deň okorenil Chlapík od PR