(čítanie na 7 min)
Speakathon v Košiciach ešte nebol, nuž najvyšší čas to zmeniť. Náhodou, či dielom šedej eminencie sa tak stalo na prvom stretnutí roka. Kto nevie o čo ide, z názvu určite tuší. Speakathon je maratón prejavov. "Narveme" do jedného stretnutia prejavov čo to dá. Podmienkou je, aby bolo dosť ochotných rečníkov. A s tým problém nebol. Plánovali sme 6 rečí, čo aj vyšlo, no z časových dôvodov sme ubrali z kvantitatívnych rôl, kde sa dalo. Perfektná skúsenosť a kopa bonusov, ktoré spomeniem nižšie. Pravdou je, že stretnutie prebehlo 8. januára, no píšem až teraz. Z lenivosti sem tam padne niečo dobré. Píšem tak neskoro, až som stihol prelustrovať spracovaný záznam. A chvááááááááála Bohu. Postrehol som kopu vecí, ktoré mi počas stretnutia unikli.
Na pestrej palete odprezentovaných tém je vidieť rôznorodosť členov (podľa nejedného sociológa nevyhnutnosť pre prežitie skupiny :-), takže základ máme dobrý). Dušan nám slovami, gestami, očami, nohami a kadečím ďalším podal príbeh o svojom prvom Vision Queste. O tom, ako prijal medicínu, o dňoch a nociach bez jedla a spánku mimo civilizácie. Podelil sa s nami o obavy, rešpekt pocity, pocity, pocity..............a hlboké zážitky.
Z iného súdka nám načal tému Vlado. Posťažoval sa, ako dlho obchádzal projekt, ale nakoniec sa pozviechal zo zeme a pripravil si prezentáciu o komunikačnom štýle. Nie som si istý, či stihol všetko čo chcel, ale v každom prípade nám sú jasné dve veci. Nemá rád korporát. A pripravuje podujatie mimo bubliny TM.
Po ňom nasledoval Samo. S vervou sa pustil do drsnej kritiky mediálne známeho a pomerne často diskutovaného psychológa J. Petersona. Pravdou je, že mu do oka v skutku nepadol. Na paškál si vzal ako jeho knihu o 12 pravidlách pre život, tak názory odprezentované na Youtube. Poniektorých nás zaskočil vyhraneným názorom aj na stálicu psychologického neba C. G. Junga. Koľko ľudí, toľko chutí, chodíme sem práve preto, aby sme sa prejavili. A čo si budeme vravieť, vtom je Samo ako ryba vo vode.
František sa v projekte popasoval s vlastným komunikačným štýlom. Keď Ti v teste výjdu na prvom mieste tri štýly zo štyroch, nie je jednoduché to ustáť. Poskladať z čriepkov mozaiku vlastnej osobnosti je beh na dlhú trať. Feri má prvé kilometre za sebou.........až čas ukáže, či trafil smer 😄
V poradí piatym rečníkom je Miro. Kladie otázku, ktorá nedá spať nejednému z nás: Sú tri hodiny dostatočnou rezervou stihnúť lietadlo v Paríži? Nedá mi neukázať na fičúrsky kúsok rečníka. Využil finesu, o ktorej som sa dozvedel len nedávno. V prvej vete nám opísal výsek záverečnej scény jeho príbehu. Bez akýchkoľvek súvislostí. Rečníci tento prvok používaju pre "navnadenie " poslucháča. Mozog totiž prahne po kauzalitách. Ak dostane časť informácie, chce ho vložiť do kontextu. Preto naň poslušne čaká. A kontext nám Miro pomaly, kúsok po kúsku dávkoval.
Olívia vyžmýkala čas do poslednej sekundy, aby nám podala pravdivé svedectvo o číslach. 42 naozaj nie je odpoveďou na otázky života a smrti. Minimálne u nej to je "na tuty" 71. Príbeh zo života s filmovým (nie najšťastnejším) koncom (no tie sa predávajú najlepšie 😉). Pre viac detailov dávame k dispozícii (pre členov klubu) videozáznam stretnutia, odkaz nájdeš na Discorte.
A teraz pár sľúbených postrehov. V prvom rade je na zázname jasne vidieť, že každý z rečníkov pochopil dôležitosť príbehu. Či už ide o osobné zážitky, kritiku práce, alebo prezentáciu, všade sa dá vložiť príbeh. Nie je dôležité aby bol dlhý, ale aby vyplavil u poslucháča emóciu. Emotívne angažovaný poslucháč rovná sa pozorný poslucháč. Je to veľká téma, ktorá si zaslúži samostatný príspevok (ak nie celú minisériu), no nie teraz.
Ďalšou do očí bijúcou záležitosťou je istý nešvar. Vidím ho na sebe i ostatných. Ako náhle držíme niečo v rukách (dosky, tehly, lopatu.... ovládač projektora), naše gestá odchádzajú na večný odpočinok. Zo začiatku tieto predmety ponúkajú akúsi psychickú oporu, toto však máme úspešne za sebou. Problém je, keď máme čosi v rukách preto, že to naozaj pri prezentácii (prejave) potrebujeme. K takej situácii dochádza málo, preto ju nemáme zvládnutú.
Naozaj čerešničku. Náprava je jednoduchá a výsledný efekt obrovský. Takmer všetci zabúdame (ja zakaždým), že komunikácia s publikom začína nie prvým slovom, ale v okamihu, kedy sa dostaneme do zorného poľa. Napríklad obyčajný mikrofón. Každý z nás sa sto percentne sústredí na jeho pripnutie a pozerá pri tom do zeme, na mikrofón, všade len nie na publikum. Pri tom pohľad do publika je prvým krokom komunikácie. Je to akoby na prvej schôdzke miesto očného kontaktu, pristúpime k stoličke a pár sekúnd si ju obzeráme, aby sme si sadli pohodlne. Konečne sedíme, úsmev a parádna vetička na úvod, no prvý dojem je ... vieme kde. To isté platí o odchode z pódia. Často sme pri vracaní mikrofónu chrbtom k publiku, alebo odchádzame s pohľadom upreným do zeme. Odporúčam pozrieť si tieto pasáže na zázname. Minimálne ja som to doteraz podceňoval. Sledovaním rečníckych vystúpení TED X mi to ale postupne začalo dochádzať. Dodáva (uberá) to punc profesionality bez toho, aby sme vôbec otvorili ústa. Vieme akú úlohu zohráva vo vystúpení neverbálna komunikácia.
príspevkom Ti deň okorenil Chlapík od PR