Čoho sa najviac bojím

Veľký problém mi robí rozprávanie na verejnosti. Je to pre mňa veľmi stresujúca chvíľa. Srdce mi ide vyskočiť z hrude niekedy aj hodnú chvíľu predtým, než mám vyjsť na javisko. A v okamihu, keď cítim všetky oči na mne, tak mám pocit, akoby všetko zastalo. Hlavne môj mozog.

Uvedomujem si, že je to môj nedostatok a rozhodla som sa s tým niečo urobiť. A tak som sa prihlásila do Toastmasters. Je to nezisková organizácia, rozšírená po celom svete, kde sa skupinka ľudí stretáva s cieľom rozvíjať svoje líderské a prezentačné zručnosti.

Nedávno som sa zúčastnila môjho prvého Toastmasters stretnutia, aby som zistila, ako to funguje a či to bude niečo pre mňa. Na agende na tabuli bol uvedený program a tam stálo, že dnes sú na pláne improvizácie. Postaviť sa pred ľudí, nemať nič pripravené a len tak začať rozprávať na tému, ktorú som sa dozvedela pred pár sekundami. Pre mňa niečo nepredstaviteľné.

Dnes je pripravených sedem tém pre siedmich odvážlivcov. Ležérne prejdem očami celú miestnosť a spokojne zisťujem, že je tu o dosť viac ľudí. Takže nehrozí, že budem ako začiatočník vyzvaná sa zúčastniť.

Hneď prvým dobrovoľníkom je jeden z nováčikov. Vytiahne si prvú tému a bez väčších problémov začne rozprávať. Rozpráva pekne a k veci celé dve minúty. Druhý dobrovoľník je tiež nováčik, ďalší a ďalší sú tiež nováčikovia. Už mi začína byť jasné, že pomaly ale isto prichádza rad na mňa a môj stresový level stúpa do závratných výšok. V duchu sa už snažím upokojiť a hovorím si, že predsa nemusím ísť, ak nechcem. Poviem, že nejdem a nepôjdem. To bude ok.

Ani sa nenazdám a potenciálni kamaráti ma vyzývajú, aby som si to skúsila. Samozrejme odpovedám, že nejdem, ako som si to pred chvíľou nacvičila v hlave. Ale začne potlesk a povzbudenia a ja už len cítim, ako vstávam a kráčam k témam.

Vytiahnem si tému, je tam číslo 13. Hlavou mi rýchlo prebleskne, že v piatok trinásteho som sa vydávala a teda svoj prejav môžem otočiť na to, ako neverím tomu, že je to nešťastný deň a preto som sa v piatok trinásteho vydávala. No druhá časť témy mi vyrazí dych. Mám rozprávať na tému Trinásť eur. Vôbec mi nenapadá nič, o čom by som mohla rozprávať.

Jediné, čo mi napadne, je ako prepočítam ušetrené peniažky na kávy. Teda keď sa mi napríklad podarí kúpiť niečo o dve eurá lacnejšie, tak to znamená, že si môžem dopriať dve kávy. Tak samozrejme, že som to aj povedala 😀 A potom nastal blackout. Nič viac mi nenapadlo. Chvíľu som tam ešte stála, nevediac, či sa smiať či plakať. Všetci boli ticho a čakali, či zo mňa ešte niečo vyjde. Tak som to radšej vzdala a šla si sadnúť.

Môj výkon bol ocenený veľkým potleskom. Na svojom mieste som to rozdýchavala ešte asi desať minút, srdce mi bilo ako splašené. No keď som sa upokojila, tak ma zaplavila nesmierna radosť, že som prekonala svoj strach a šla to skúsiť. Že som sa postavila pred všetkých a aj napriek tomu, že som povedala hlúposť a namiesto dvoch minút som to ledva natiahla na pol minúty, som so sebou veľmi spokojná.

Tým, že skúšame nové veci a že sa snažíme prekonať svoj strach, rastieme. Robiť chyby je v poriadku, pretože z chýb sa učíme. A to nám pomáha zlepšovať sa. Kto sa bojí robiť chyby, nerobí nič a stagnuje. A to je horšie, než robiť chyby.

Čo je vašim najväčším strachom?

Kategórie

• Blogerská výzva
• Strach